Zamyslenia

Smútok ktosi raz označil za ôsmy hlavný hriech....

Smútok ktosi raz označil za ôsmy hlavný hriech....

Priznám sa, reklamy akéhokoľvek druhu príliš nemusím. Pripadajú mi dotieravé a otravné. Napriek tomu si ich občas všimnem, zvlášť kvôli sloganom. Medzi mnohými už dávnejšie bol tento: „Ľudia potrebujú istoty“.

Diskusia, ako je to v pravde s tými istotami by bola aj vzhľadom na dnešnú situáciu vskutku zaujímavá, ale mne sa zdá, že viac ako istoty je teraz potrebné nájsť trochu normálnej, obyčajnej radosti zo života.

Bol čas, keď ľuďom mnohé „istoty“ dnešného sveta skutočne chýbali: mnohí nemali ani každodenný chlieb na stole, o inom ani nehovorím. Aj napriek tomu sa mi videl ich život pokojnejší a radostnejší. Prečo? Napriek všetkej svojej biede, nedostatku aj neporiadkom, ktoré vždy akosi boli súčasťou obyčajného ľudského života sa dokázali tešiť. Už len z toho, že žijú, že sa stretajú, prehovoria spolu, možno aj ohovoria, aj sa posťažujú, ale neprestali žiť. Napriek ohromnému pokroku vo všeličom, materiálnemu dostatku až prebytku a niekedy až blahobytu vidíme okolo seba ľudí smutných, ubitých životom, zronených, sklamaných, vnútorne zlomených, zúfalých. Evidentný dôkaz toho, že vyriešiť biedu ducha materiálnymi vecami sa teda nepodarilo a (pre pesimistov zlá správa) ani nepodarí.  Smútok ktosi raz označil ako ôsmy hlavný hriech a evidentne je pascou Zlého, aby ľudia postupne, alebo aj rýchlo strácali chuť do života, do konania akéhokoľvek dobra. Mnohí a neraz  hlavne materiálne dobre zabezpečení ľudia nepochopiteľne zostávajú zo života frustrovaní. Nedokážu, nevedia sa tešiť. Pribúdajú úzkosti, depresie, rezignácie na život. Ako olej do ohňa tohto problému sa ešte pridala situácia s covidom. Ľudia zrazu pocítili, že nemusia mať už ani istotu života... Do skupiny „najviac ohrozených“ zrazu spadli takmer všetci. Bez ohľadu na vek, postavenie, bohatstvo, protekciu. Čo sa tak narýchlo stalo so všetkými „istotami“? Ak to zoberieme aktuálne, každý by privítal dostať sa na pevnejšiu pôdu čo sa zdravia týka. Za kúsok pochybnej istoty, že nás nezasiahne vírus, sme hotoví obetovať ako Molochovi. Realita? Tak sa zdá, že záplata v podobe testovania a vakcíny, čo aj akokoľvek drahá, je stále len záplata. Istota neprichádza. Samotná záplata má zdá sa tiež isté trhliny. Tak veľmi by sme chceli počuť z úst kohosi, možno politikov alebo odborníkov, že môžeme mať istotu, že nám sa nič nestane, že práve nám nič nehrozí. Dokonca aj silné obmedzenia už dlhý čas trpko prežierame v nádeji, že už bude lepšie.  Darmo je, hra na bohov a spasiteľov  funguje len začas, prípadne ako pomyslená zábezpeka pre hlupákov a naivných.  Môže sa človek tešiť zo života aj za takejto situácie? Neustále živená myšlienka raja na Zemi zasa raz dostala poriadne po papuli. (prepáčte za výraz, alebo aj nemusíte)

V minulosti, aj dnes si mnohí svoj život zariaďovali bez viery, ktorá hovorí o Bohu a Kristovi ako o Živote. Ale aj napriek tomu sa prirodzene dokážu tešiť zo života. Boh im v tom nijako neprekáža. Aj takto bez viery majú vedomie, že život je čosi silnejšie, ako človek sám. Preto dokáže mať z neho prirodzenú radosť a z toho prameniacu prirodzenú úctu. Boh to aj v prípade takýchto postojov k nemu vyriešil elegantne. Radosť zo života nezobral naozaj nikomu, ani odporcom, ani nepriateľom, ani pochybovačom.... Vzácny dar si môžem vážiť a darcu ignorovať. To ľudia často robia...

Ako hovoriť o živote a radosti z neho na miestach a ľuďom, ktorí sa stretajú so smrťou naozaj intenzívne? Trocha ma zarazí, ak sa niekto verejne vyjadrí, že si musím vyskúšať prácu v nemocnici na covid oddelení, aby som si vedel vážiť život a byť „zodpovedný“. V normálnej rodine to učia rodičia deti už od útleho veku, na to nie je treba covid.  Ľudia, ktorí si to nevyskúšajú podľa týchto návodov  sú snáď menejcenní a nevedia skutočnej cene života v pravde porozumieť? Kto nevyskúša materstvo si vari nebude vážiť svoju matku? To snáď niekto nemyslí vážne. Kresťanská viera nikdy svoj postoj k otázke smrti či zomierania nemenila podľa aktuálnej situácie. Bola rovnaká v čase pokoja aj počas vojny, aj  počas iných závažných situácií, ktoré neraz v dejinách nivočili životy ľudí. Život a smrť predsa nefungujú podľa aktuálnej nálady a  stavu v spoločnosti. Dnes tak, zajtra inak. Prestaneme normálne žiť, lebo sa zomiera? A doteraz to nikto nevedel? To, že zomrú, všetci veria rovnako. Aj ateisti.  Na to evanjelium netreba. Komu to stačí potiaľto, fajn. A ďalej je príležitosť už len pre evanjelium, pre radostnú zvesť. Kresťanmi sa nazývame práve preto, že ideme ďalej, ako len po smrť. Keby sme išli sami, ďaleko by sme nedošli. Ale opierame sa o silu samého Boha, ktorý Ježiša vzkriesil zmŕtvych. Dôvod k radosti, ktorý neznamená, že umieranie a pohreby už nebudú a tie ktoré budú, prestanú byť ťažké a smutné. Áno takými budú aj naďalej, ale život je predsa niečo ďaleko viac. Veríme, že sa nám neodníma iba mení... Bolesť a smrť navždy zostane iba cestou, nikdy nie cieľom. Posolstvo veľkonočnej radosti je prameňom obzvlášť čistým a neskaleným. Natrvalo zhodnocuje prirodzene ľudský zdroj radosti –tešiť  sa, že žijem, mám dar života, ktorý som mať aj nemusel....

Zmŕtvychvstanie Ježiša Krista je víťazstvom života nad smrťou a pozvánkou v radosti žiť. Cestu človeka životom naďalej budú sprevádzať aj biedy. Na tom nezmeníme toho veľa, vlastne takmer nič, aj keď by sme mali hneď všetky potrebné pozemské „istoty“. To preto, aby sme neboli naivní. Na druhej strane ani nešťastní a zúfali. Zo života je treba mať opravdivú radosť. Na Veľkú noc Boh obzvlášť pripomína človeku, kto je tu  Pánom.    S úprimným žičením opravdivej kresťanskej radosti zo života a  všetkého dobrého, zdravie nevynímajúc, Vás všetkých z príležitosti tohtoročných kresťanských sviatkov Veľkej noci zo srdca pozdravujem....