Zamyslenia

Po dosiahnutí určitého veku nosí každý z nás vo svojom srdci malý nekrológ. Mená, ktoré sú tam zapísané, zvlášť blízkych ľudí, nám často prichádzajú na myseľ, vzbudzujú spomienky a smútok. Najintenzívnejšie je to v týchto dušičkových dňoch.

Kresťania veria,  že zomrelí žijú pravdivejším a plnším spôsobom, že žijú v Bohu. Keď navštevujeme ich hroby, tak nielen preto, aby sme spomínali, aby sme ešte s nimi prežili niektoré vážne chvíle spoločného  života, ale zároveň sa chceme od nich niečo naučiť o zomieraní.

"Začiatok strachu je koncom viery a začiatok viery je koncom strachu." George Müller

Vždy, keď dôverujeme niekomu alebo niečomu, čo je vierohodné, znamená to koniec strachu. Preto je veľmi dôležité naučiť sa, čo dôvera je a ako treba dôverovať. Zvlášť sa chceme naučiť dôverovať Bohu.

Slovník Noaha Webstera z roku 1828 definuje dôveru ako: "... istotu, odpočinutie mysle vo viere, spoľahnutie sa na čestnosť, hodnovernosť, spravodlivosť, priateľstvo alebo zásadovosť druhej osoby." Kto dôveruje Hospodinovi, bude v bezpečí (pozri Prís 29:25).

Prebývanie pred tvárou Eucharistie je stretnutím s Nebeským kráľom. Prečo by sme sa ho nemali účastniť a odchádzať od Neho preč? Koniec koncov, Kristus požiadal učeníkov v záhrade v Getsemani:„Nemohli ste aspoň hodinu bdieť so mnou?“

Nájsť si čas a tráviť ho s Ježišom v Eucharistii je recept na nájdenie úľavy pre dušu, ktorú tak veľmi potrebuje každý z nás. Adorácia je jedným z najkrajších spôsobov modlitby. Je to čas strávený s Ježišom ukrytým v Eucharistii.

Priznám sa, reklamy akéhokoľvek druhu príliš nemusím. Pripadajú mi dotieravé a otravné. Napriek tomu si ich občas všimnem, zvlášť kvôli sloganom. Medzi mnohými už dávnejšie bol tento: „Ľudia potrebujú istoty“.

Diskusia, ako je to v pravde s tými istotami by bola aj vzhľadom na dnešnú situáciu vskutku zaujímavá, ale mne sa zdá, že viac ako istoty je teraz potrebné nájsť trochu normálnej, obyčajnej radosti zo života.

Je čas ísť do práce, do školy, do služby, je čas zašpiniť sa a čas očistiť sa, keď sme chorí či zranení, je čas vyhľadať si pomoc lekára, keď sme zhrešili, je čas hľadať odpustenie a milosrdenstvo, teda je čas ísť aj na spoveď.

Zväčša sme sa to naučili ako deti. Kto vyrástol, určite už neobuje detské topánky. Aj čo sa týka spovedania, človek by mal pochopiť, že vyrástol, že detské spôsoby mu už nesvedčia. Každý by mal sv. spoveď zvládať primerane svojmu veku.

Človek pochybuje o všeličom, ale o potrebe komunikovať asi málokto. Komunikáciou s inými trávime naozaj veľa času počas celého dňa. Je to prirodzené. Robíme to čo nám je vlastné. Tak sme boli stvorení.

Slovo komunikácia znie tak akosi učene a dôležito, ale aj v minulosti robili ľudia to isté, komunikovali, hoci nemali ani mobily ani počítače, proste sa rozprávali, stretali, potrebovali sa medzi sebou dohovoriť.